Individuálna terapia poskytuje možnosť klientovi pracovať na ťažkostiach samostatne s terapeutom.

Párová terapia je zameraná na vzťahy medzi partnermi, s cieľom napomôcť prekonať a riešiť ťažkosti vo vzťahu s pomocou terapeuta.

Skupinová terapia poskytuje možnosť stretnúť iných s podobnými ťažkosťami a učiť sa prostredníctvom ich skúseností a podpory. Niektoré skupiny sú viac štruktúrované a založené na učení nástrojov a techník pre lepšie zvládanie ťažkostí. Iné skupiny sú menej štruktúrované a sú zamerané ako na poskytovanie podpory a bezpečného prostredia, kde sa môžete dozvedieť o sebe a o vzťahu k iným. Skupiny poskytujú priestor pre rast a zmenu a môžu byť veľmi účinné pri riešení problémov.

Gestalt psychoterapia

Gestalt psychoterapia je fenomenologicko-existenciálnou terapiou, ktorá bola vytvorená Fritzom Perlsom a Laura Perlsovou v prvej polovici 20. storočia.

Filozofické a teoretické základy Gestalt psychoterapie pochádzajú z Gestalt psychológie, Lewinovej teórie poľa, fenomenológie, psychoanalýzy, existencionalizmu, holizmu a Zen-Budhizmu. Holistické ponímanie je založené na neoddeliteľnej jednote fungovania tela, duše a ducha človeka. F.Perls považoval odštiepenie tela a duše za ústredný mechanizmus vzniku duševnej poruchy u moderného človeka.
Gestalt psychoterapia učí klienta fenomenologickej metóde uvedomovania a prostredníctvom terapeutického dialógu vyjadriť jeho jedinečné vnímanie a cítenie. Cieľom spoznávania je uvedomovanie a vhľad klienta, pochopenie štruktúry vlastnej situácie. Rast a rozvoj autonómie klienta sa odohráva cez nárast uvedomovania toho čo prežíva, koná a čo potrebuje. Prostredníctvom uvedomovania klient porozumie sebe a získa znalosti o tom čo a ako môže zmeniť. Spozná, že je zodpovedný za svoje myšlienky, pocity a prežívanie danej situácie.

Zážitkový aspekt Gestalt psychoterapie je zdôraznený v tom, že klient v priebehu terapeutického stretnutia sa dostáva do kontaktu s tým čo robí, cíti a myslí v bezprostrednej interakcii s druhým človekom resp. terapeutom. Terapeut napomáha klientovi v oživovaní a v spracovávaní jeho ťaživých zážitkov priamo v terapeutickej situácii namiesto abstraktného rozprávania o jeho problémoch. Terapeutova prítomnosť v procese terapie je živá, úprimná a priama. Klient môže vidieť a počuť ako je vnímaný terapeutom, ako aj to čo cíti a prežíva terapeut v interakcii s ním. Priamy zážitok a prežívanie klienta v priebehu terapeutického stretnutia sa stane východiskom k prehĺbeniu, rozšíreniu sebapoznania a sebauvedomovania, čo prináša rast a zmenu.

Terapeutický vzťah je ponímaný ako reálny vzťah. Terapeut svojou autentickou prítomnosťou kreatívne využíva svoje schopnosti a umožňuje tým vynáranie sa dialogického Ja-Ty vzťahu čím podporuje rast, osobnostný rozvoj resp. obnovenie zdravej sebaregulácie klienta.

Gestalt psychoterapia prebieha vo forme individuálnej alebo skupinovej terapie. Je účinnou terapeutickou metódou pri liečbe klientov s úzkostnými poruchami, depresívnymi poruchami, psychosomatickými poruchami, poruchami osobnosti a s niektorými formami psychotických porúch. Gestalt terapia významne prispieva k osobnostnému rastu a rozvoju človeka. Viac sa dočítate tu.

Psychodynamický prístup

Psychodynamická/hlbinná psychoterapia je hlbinne orientovaný psychoterapeutický smer, ktorý v sebe zahŕňa dynamickú psychoterapiu, psychoanalytickú psychoterapiu, analyticky orientovanú hlbinnú psychoterapiu, interakčno-psychoanalytickú psychoterapiu a supportívne zameranú psychoterapiu. Patrí k prepracovaným a vysoko účinným psychoterapeutickým postupom. Skúsenosťou na sebe, teoretickou prípravou, supervíziou a praxou nadobúda účastník vzdelávania kompetencie pre vedomú a plánovanú liečbu psychosociálne aj psychosomaticky podmienených psychických porúch, porúch správania, psychosomatických porúch a stavov utrpenia pomocou vedeckých psychoterapeutických metód.

Spôsob psychodynamickej psychoterapie spočíva v práci v malej a veľkej skupine (komunite). Dôležitá je aj práca so snami a symbolmi, využitie rôznych psychoterapeutických techník (napr. autogénny tréning, klubové aktivity), otázky indikácie riešenia problémových situácií, empatický prístup a pod. Viac si môžete prečítať tu.

Kognitívno – behaviorálny prístup

Kognitívno – behaviorálnu terapiu je možné charakterizovať ako psychoterapeutický smer, ktorý sa zameriava na analýzu a zmenu v oblasti myslenia i v oblasti vonkajšieho správania.

Na základe mnohých kontrolovaných štúdií je kognitívne behaviorálna psychoterapia v súčasnosti považovaná za efektívnu metódu pri liečbe úzkostných porúch, depresií, obsedantno-kompulzívnej poruchy, posttraumatickej stresovej poruchy, somatoformných porúch, porúch spánku, sexuálnych dysfunkcií, porúch osobnosti a ako súčasť komplexného programu liečby a rehabilitácie sa uplatňuje aj pri liečbe psychotických porúch, organických postihnutí mozgu a celého radu telesných ochorení. Je možné ju využiť v ambulantných podmienkach aj pri hospitalizácii, formou individuálnej, skupinovej, párovej aj rodinnej terapie. V poslednej dobe sa tiež KBT výrazne zameriava na prácu s emóciami prostredníctvom mindfulness prístupu a prácu s ranými maladaptívnymi schémami.

KBT charakterizujú tieto základné črty:
– obvykle je relatívne krátka, od začiatku časovo obmedzená;
– je štruktúrovaná a vyznačuje sa väčšou aktivitou terapeutov ako v iných PT smeroch;
– vzťah medzi terapeutom a klientom je vzťahom vzájomnej spolupráce;
– vychádza z ucelenej teórie vzniku a udržiavania psychických porúch, opiera sa o poznatky teórie učenia a kognitívnej psychológie;
– zameriava sa na riešenie súčasných problémov, ktoré sú konkrétne a ohraničené;
– používané terapeutické postupy sú prostriedkom na dosiahnutie konkrétneho cieľa, na ktorom sa klient s terapeutom dopredu dohodli;
– zameriava sa na konkrétne zmeny v živote;
– je edukatívna a jej konečným cieľom je samostatnosť klienta.
Viac informácií nájdete tu.

1. Poruchy psychiky a správania zapríčinené užívaním psychoaktívnych látok.
2. Poruchy emotivity [afektívne] = Ide o poruchy, ktorých hlavnou črtou je zmena v afektivite alebo nálade buď od depresie (skľúčenosti so sprievodnou úzkosťou alebo bez nej), alebo od mánie (rozjarenosti). Zmenu nálady zvyčajne sprevádza zmena celkovej úrovne aktivity.

Depresívne epizódy
Pri typickej depresívnej epizóde (ľahkej, strednej a hlbokej), pacient trpí zhoršením nálady a znížením aktivity a energie. Oslabená je schopnosť koncentrovať sa na záujmy, nápadne narušená je schopnosť radovať sa a bežná je prílišná unaviteľnosť aj po minimálnej námahe. Medzi ďalšie symptómy patrí narušený spánkový cyklus a znížená chuť do jedla. Takmer vždy je znížené aj sebaocenenie a sebadôvera a aj pri miernejšej forme depresie sa vyskytuje sebaobviňovanie a pocity bezcennosti (MKCH 10). Skľúčená nálada zo dňa na deň málo kolíše a nemení sa vplyvom okolností, na tie nereaguje. Náladu môžu sprevádzať telesné príznaky, napríklad zobúdzanie sa ráno v nezvyčajne skorom čase, pričom depresia je najhoršia ráno, strata príjemných pocitov a záujmov, výrazná je psychomotorická retardácia, strata chuti k jedlu, agitácia, zníženie libida, pokles hmotnosti.

3. Neurotické poruchy, poruchy podmienené stresom a somatoformné poruchy = ide o skupinu porúch, pri ktorých sa úzkosť zjavuje len alebo prevažne v dobre definovaných situáciách, ktoré bežne nie sú nebezpečné. Charakteristické je vyhýbanie sa týmto situáciám alebo ich prežívanie s hrôzou. Pozornosť sa zvyčajne sústreďuje na jednotlivé príznaky, ako búchanie srdca alebo pocit mdloby, ktorý často sprevádza strach zo smrti, zo straty sebaovládania.

Špecifickou problematikou v rámci týchto porúch je psychosomatika
Čo je „Psychosomatika“?
Slovo psychosomatika je odvodené zo slov psyché, čo znamená duševno a soma, pochádzajúce z gréckeho slova telo. Zaoberá sa vzťahmi medzi psychickou a telesnou stránkou, ktoré chápe ako dva navzájom sa ovplyvňujúce a prepojené systémy (Ponešinský, 2002). Psychosomatické poruchy vznikajú ako somatická čiže telesná reakcia na psychickú záťaž. Sú vyvolávané vonkajšími vplyvmi, ale spôsob ich spracovania závisí na osobnosti jedinca (Vágnerová, 2004). Pri vzniku psychosomatickej poruchy či ochorenia sa podieľajú činitele, ktoré sú somatickej, psychickej a sociálnej povahy. Tým sa stierajú tradičné presvedčenia, ktoré hovorili striktne o chorobách telesného či len psychického charakteru (Říčan, 2006). Napríklad Morschitzky (2007) uvádza mnohé psychosomatické poruchy spolu s organickými od rôznych kardiovaskulárnych ochorení, poruchy tlaku, dýchacej sústavy, žalúdočné, tráviace a vylučovacie problémy, dermatologické a špecificky ženské problémy, poruchy sluchu, krčné- nosové a hlasové problémy, poruchy zraku, problémy súvisiace s ústnou dutinou a jej výplňou a ohraničením až po pohybovú a nervovú sústavu.

Klasickou, no dnes už zjednodušenou hypotézou je, že psychosomatické poruchy sú výsledkom neodžitých emócií. Príliš silný, neustále sa opakujúci emocionálny stres pôsobí na psychický stav a taktiež na fyziologické funkcie jedinca, ak sa stretne v organizme so zvýšenou dráždivosťou orgánov, vrodenou alebo získanou slabosťou, či narušením, výsledkom je vznik poruchy a oslabenie celkového organizmu jedinca. Čím je jedinec mladší, tým jednoduchšie je svojimi emóciami (ide o emócie ako sú úzkosť, strach, hnev, smútok) zaplavený. Preto v mnohých prípadoch psychosomatických porúch v neskoršom veku nachádzame prvé počiatky týchto ťažkostí už v raných obdobiach života a to v súvislosti s jeho ranými citovo závažnými skúsenosťami vo vzťahu k matke a ďalším členom rodiny. Ak je aj ochorenie prekonané ľahko sa obnovuje aj v neskoršom veku, ak je človek vystavený duševnej tiesni (Říčan, 2006, In: Zimprich, 1984). Pre vznik psychosomatických porúch sú najnebezpečnejšie emócie, ktoré jedinec nemôže alebo nesmie z nejakého dôvodu prejaviť alebo na nich reagovať (Říčan, 2006).

Ponešinský (2002) poukazuje na úzkosť, ktorá zohráva úlohu pri všetkých psychosomatických ochoreniach. Nie je to len úzkosť chápaná ako emócia patriaca do duševnej oblasti, ale patrí k nej aj reagovanie nášho tela a to telesné napätie, búšenie srdca, zvýšený krvný tlak, a to všetko v zmysle aktivácie organizmu ako odozvy na ťažko riešiteľnú situáciu.
Ďalším z predpokladov vzniku psychosomatickej poruchy u detí je zraniteľnosť – vulnerabilita, ktorá je v dnešnej dobe chápaná ako nešpecifická podmienka vzniku psychosomatickej poruchy (Baštecký, 1993).

Pešek (2013) uvádza, že psychosomatické poňatie choroby sa snaží dokázať, že vznik, rozvoj a priebeh mnohých telesných ochorení je významne ovplyvnený tiež psychosociálnymi faktormi. Medzi rizikové psychosociálne faktory patrí dlhodobý stres, časté medziľudské konflikty, potláčané emócie a osobnosť typu A.

Existuje zhoda medzi lekármi a psychológmi v tom, že medzi typické psychosomatické ochorenia, v ktorých zohráva stres významnú úlohu patria žalúdočné a dvanástníkové vredy, hypertenzia, angína pectoris, infarkt myokardu, diabetes mellitus, astma, ekzém, obezita, či dráždivý pažerák. Tieto choroby majú väčšinou zjavný organicky podklad, ale stres sa môže podieľať na ich spúšťaní a závažnosti ich priebehu. Môžeme tam radiť tiež niektoré onkologické ochorenia, pretože stres ovplyvňuje aj fungovanie endokrinného systému a imunity (Tschuschke, 2004, In Pešek, 2013).

4. Poruchy osobnosti a správania dospelých = zahŕňajú škálu klinicky významných odchýlok a foriem správania, ktoré majú tendenciu pretrvávať a sú výrazom charakteristického životného štýlu jednotlivca a jeho vzťahov k sebe a k druhým. Niektoré z týchto odchýlok a foriem správania vznikajú počas individuálneho vývoja ako výsledok konštitučných faktorov a sociálnej skúsenosti, kým iné sa získavajú v neskoršom živote.
5. Poruchy správania a emotivity so zvyčajným začiatkom v detstve a počas dospievania
6. problémy v oblasti sexuality