1. Poruchy psychiky a správania zapríčinené užívaním psychoaktívnych látok.
2. Poruchy emotivity [afektívne] = Ide o poruchy, ktorých hlavnou črtou je zmena v afektivite alebo nálade buď od depresie (skľúčenosti so sprievodnou úzkosťou alebo bez nej), alebo od mánie (rozjarenosti). Zmenu nálady zvyčajne sprevádza zmena celkovej úrovne aktivity.
Depresívne epizódy
Pri typickej depresívnej epizóde (ľahkej, strednej a hlbokej), pacient trpí zhoršením nálady a znížením aktivity a energie. Oslabená je schopnosť koncentrovať sa na záujmy, nápadne narušená je schopnosť radovať sa a bežná je prílišná unaviteľnosť aj po minimálnej námahe. Medzi ďalšie symptómy patrí narušený spánkový cyklus a znížená chuť do jedla. Takmer vždy je znížené aj sebaocenenie a sebadôvera a aj pri miernejšej forme depresie sa vyskytuje sebaobviňovanie a pocity bezcennosti (MKCH 10). Skľúčená nálada zo dňa na deň málo kolíše a nemení sa vplyvom okolností, na tie nereaguje. Náladu môžu sprevádzať telesné príznaky, napríklad zobúdzanie sa ráno v nezvyčajne skorom čase, pričom depresia je najhoršia ráno, strata príjemných pocitov a záujmov, výrazná je psychomotorická retardácia, strata chuti k jedlu, agitácia, zníženie libida, pokles hmotnosti.
3. Neurotické poruchy, poruchy podmienené stresom a somatoformné poruchy = ide o skupinu porúch, pri ktorých sa úzkosť zjavuje len alebo prevažne v dobre definovaných situáciách, ktoré bežne nie sú nebezpečné. Charakteristické je vyhýbanie sa týmto situáciám alebo ich prežívanie s hrôzou. Pozornosť sa zvyčajne sústreďuje na jednotlivé príznaky, ako búchanie srdca alebo pocit mdloby, ktorý často sprevádza strach zo smrti, zo straty sebaovládania.
Špecifickou problematikou v rámci týchto porúch je psychosomatika
Čo je „Psychosomatika“?
Slovo psychosomatika je odvodené zo slov psyché, čo znamená duševno a soma, pochádzajúce z gréckeho slova telo. Zaoberá sa vzťahmi medzi psychickou a telesnou stránkou, ktoré chápe ako dva navzájom sa ovplyvňujúce a prepojené systémy (Ponešinský, 2002). Psychosomatické poruchy vznikajú ako somatická čiže telesná reakcia na psychickú záťaž. Sú vyvolávané vonkajšími vplyvmi, ale spôsob ich spracovania závisí na osobnosti jedinca (Vágnerová, 2004). Pri vzniku psychosomatickej poruchy či ochorenia sa podieľajú činitele, ktoré sú somatickej, psychickej a sociálnej povahy. Tým sa stierajú tradičné presvedčenia, ktoré hovorili striktne o chorobách telesného či len psychického charakteru (Říčan, 2006). Napríklad Morschitzky (2007) uvádza mnohé psychosomatické poruchy spolu s organickými od rôznych kardiovaskulárnych ochorení, poruchy tlaku, dýchacej sústavy, žalúdočné, tráviace a vylučovacie problémy, dermatologické a špecificky ženské problémy, poruchy sluchu, krčné- nosové a hlasové problémy, poruchy zraku, problémy súvisiace s ústnou dutinou a jej výplňou a ohraničením až po pohybovú a nervovú sústavu.
Klasickou, no dnes už zjednodušenou hypotézou je, že psychosomatické poruchy sú výsledkom neodžitých emócií. Príliš silný, neustále sa opakujúci emocionálny stres pôsobí na psychický stav a taktiež na fyziologické funkcie jedinca, ak sa stretne v organizme so zvýšenou dráždivosťou orgánov, vrodenou alebo získanou slabosťou, či narušením, výsledkom je vznik poruchy a oslabenie celkového organizmu jedinca. Čím je jedinec mladší, tým jednoduchšie je svojimi emóciami (ide o emócie ako sú úzkosť, strach, hnev, smútok) zaplavený. Preto v mnohých prípadoch psychosomatických porúch v neskoršom veku nachádzame prvé počiatky týchto ťažkostí už v raných obdobiach života a to v súvislosti s jeho ranými citovo závažnými skúsenosťami vo vzťahu k matke a ďalším členom rodiny. Ak je aj ochorenie prekonané ľahko sa obnovuje aj v neskoršom veku, ak je človek vystavený duševnej tiesni (Říčan, 2006, In: Zimprich, 1984). Pre vznik psychosomatických porúch sú najnebezpečnejšie emócie, ktoré jedinec nemôže alebo nesmie z nejakého dôvodu prejaviť alebo na nich reagovať (Říčan, 2006).
Ponešinský (2002) poukazuje na úzkosť, ktorá zohráva úlohu pri všetkých psychosomatických ochoreniach. Nie je to len úzkosť chápaná ako emócia patriaca do duševnej oblasti, ale patrí k nej aj reagovanie nášho tela a to telesné napätie, búšenie srdca, zvýšený krvný tlak, a to všetko v zmysle aktivácie organizmu ako odozvy na ťažko riešiteľnú situáciu.
Ďalším z predpokladov vzniku psychosomatickej poruchy u detí je zraniteľnosť – vulnerabilita, ktorá je v dnešnej dobe chápaná ako nešpecifická podmienka vzniku psychosomatickej poruchy (Baštecký, 1993).
Pešek (2013) uvádza, že psychosomatické poňatie choroby sa snaží dokázať, že vznik, rozvoj a priebeh mnohých telesných ochorení je významne ovplyvnený tiež psychosociálnymi faktormi. Medzi rizikové psychosociálne faktory patrí dlhodobý stres, časté medziľudské konflikty, potláčané emócie a osobnosť typu A.
Existuje zhoda medzi lekármi a psychológmi v tom, že medzi typické psychosomatické ochorenia, v ktorých zohráva stres významnú úlohu patria žalúdočné a dvanástníkové vredy, hypertenzia, angína pectoris, infarkt myokardu, diabetes mellitus, astma, ekzém, obezita, či dráždivý pažerák. Tieto choroby majú väčšinou zjavný organicky podklad, ale stres sa môže podieľať na ich spúšťaní a závažnosti ich priebehu. Môžeme tam radiť tiež niektoré onkologické ochorenia, pretože stres ovplyvňuje aj fungovanie endokrinného systému a imunity (Tschuschke, 2004, In Pešek, 2013).
4. Poruchy osobnosti a správania dospelých = zahŕňajú škálu klinicky významných odchýlok a foriem správania, ktoré majú tendenciu pretrvávať a sú výrazom charakteristického životného štýlu jednotlivca a jeho vzťahov k sebe a k druhým. Niektoré z týchto odchýlok a foriem správania vznikajú počas individuálneho vývoja ako výsledok konštitučných faktorov a sociálnej skúsenosti, kým iné sa získavajú v neskoršom živote.
5. Poruchy správania a emotivity so zvyčajným začiatkom v detstve a počas dospievania
6. problémy v oblasti sexuality